Bánová
Bánová bola pred rokom 1970 samostatná obec. Dnes je súčasťou Žiliny ako jej predmestská časť. Bánová leží v strede Žilinskej kotliny, ktorá má trojuholníkový tvar. Obklopuje ju nádherný rámec hôr : na severe a severozápade Javorníky /Veľký Javorník 1071 m/ a Kysucká vrchovina , od severovýchodu a juhozápadu perla slovenských pohorí Malá Fatra so svojou severnou krivánskou /Veľký Kriváň 1709 m/ a južnou lúčanskou časťou /Veľká Lúka 1476 m/ Na západe žilinskú kotlinu uzatvára výbežok Strážovských vrchov /Súľovské skaly/.
Chotár obce susedí na severe so Závodím , na severovýchode so Žilinou, na východe s Bytčicou, na juhu s Lietavskou Lúčkou a Lietavou a na západe s Brezanmi a Hôrkami.
Nadmorská výška obce je od 345m do 424 m. Bánovský chotár má ráz krásnej nízkej pahorkatiny. Rovina sa vyskytuje iba pri rieke Rajčianka. Striedajú sa tu polia s lúkami a pasienkami i menšími lesmi typu dúbrav.
Na poliach sa pestuje pšenica ,jačmeň, raž, ovos, repka, kukurica na siláž, zemiaky, kŕmna repa, krmoviny. V lesoch rastie dub, hrab, smrek, jedľa, borovica.Na neudržiavaných plochách sú rozšírené kroviny ako trnka, šípky, hloh, a iné krovie. Fauna v bánovskom chotári je zastúpená viacerými druhmi zveri ako srny, jeleňe, líšky, zajace, divé svine, veverice, kuny. Z plazov vretenica, užovka, slepúch, jašterica, salamandra a iné. Aj vtáctvo je tu zastúpené viac druhmi ako kukučka, ďateľ, drozd, žlna, dudok, sojka, vrana, sýkorka, pinka, bažant, jarabica. Z dravcov tu žije kaňa, jastrab, sova, mišiak.
Podnebie
Bánová leží v miernom pásme, preto má mierne zimy a mierne letá. Vodné zrážky a teplota sú priaznivé pre poľnohospodárstvo. Úhrn ročného priemeru vodných zrážok je asi 779-780 mm. Priemerná ročná teplota je asi 7,2 oC.
Názov obce a jej vývoj
Obec Bánová sa spomína už okolo roku 1208 ako "praedum bani ", v roku 1393 ako Banfoula a v roku 1539 ako Bánowa. Obec patrila k panstvu Lietava, ktoré, tu malo veľké rybníky. Ako erb používali raka s klepetami nad vodou.
Počet obyvateľov
1784................. 483 obyvateľov
1900..................773 obyvateľov..
1980.................2001 obyvateľov
2001................ obyvateľov
Historické pamiatky
Kamenný kríž z roku 1896.
Kostol 1939 ( základný kameň posvätil Andrej Hlinka v roku 1935 )
Trojičný stĺp 1821
Slovanský mohylník v Dúbrave z konca 8. storočia
Kaštieľ
Bánovskí občania ktorí padli v boji proti fašizmu:
Balvan Jozef Špaldoň František
Ďuratný Ján Zemčík Jaroslav
Ďuratný Jozef Zichová Marta
Lamlech Vojtech Štaffen Milan
Matušík Štefan
Na ZDŠ ja umiestnená pamätná tabuľa s ich menami. Česť ich pamiatke!
Na cintoríne v Bánovej sú pochovaní aj 6 nemecký vojaci. Počas SNP na úteku k partizánom ich chytili nemci a postrieľali.
História školy
Vznik 1900 . Učiteľ :Jozef Valent učil v súkromnom dome
1912 Nová 2 triedna škola učiteľ :Ján Beňa
1962 Plne organizovaná ZDŠ
Riaditeľia školy:
Jozef Valent 1900-1912, Ján Beňa 1912-1928,
Oľga Poláčková 1928-1937, Alžbeta Kovačíková 1937-1939,
Ján Štubňa 1939-1956, Božena Mokrá 1957-1958,
Štefan Mokrý 1958-1979, Marcela Jesenícka 1979-1980 ,
Mária Gmiterová 1980-1991, Margita Kopásková 1991-1996,
Milada Petejová 1996-2001 , Ľubomír Baník 2002-
Okolie Bánovej
Bánová má výbornú polohu na rozvoj turistiky a cykloturistiky. V blízkom okolí sa nachádza Lietavský hrad ,Hričovský hrad, Súľovské skaly, Rajecké Teplice, Terchová , Vrátna dolina, Jánošíkové diery, Hradisko, Dubeň, Straník, a iné.
Staré zvyky v Bánovej
Tak, ako v mnohých obciach na Slovensku, i v Bánovej boli bohaté tradičné zvyky, najmä na fašiangy. Na poslednú fašiangovú nedeľu chodili po Bánovej maškary, ako tomu vtedy hovorili Bánovčania. Tento maškarný sprievod mal bohaté obsadenie. Nechýbal šlajfír, ktorý brúsil nože a britvy, komediant s medveďom, stará cigánka s cigáňom a rôzne iné masky.
No ľudia sa vtedy tešili najmä na starodávnu svadbu. Vymašľované kone s bohatými roľníčkami ťahali veľké sane alebo bričku. V nej sedela mladucha so ženíchom a so starejšími. Za nimi kráčali družice a družbovia, ktorí sem tam i ponúkli kalištekom hriateho svojich známych. Družičky zas ponúkali staré babky alebo ženičky kúskom výborného kapustného alebo zemiakového osúcha. Tieto pred poslednou fašiangovou nedeľou vymiesili manželky usporiadateľov - hasičov, a potom ich upiekli v miestnej pekárni u pána Mazáka. No, a ako na poriadnej svadbe, nechýbala ani poriadna bánovská cigánska muzika. Za nimi išli vymašľované kone s pohoničmi a veselí mládenci s harmonikou. títo mali v rukách drevené kozičky, ktoré pomocou špagátu otvárali a zatvárali pysky. Bolo to naozaj piskotu, keď niektorá kozička chytila do pysku starú babku za sukňu alebo zvedavé dievky za vrkoč. Mládenci vyberali vajíčka, slaninku alebo klobásy, ktoré im bánovské gazdinky ochotne dávali.
Večer sa konala povestná hasičská fašiangová zábava. Najveselšie bolo, keď vyhlásili lopatkový tanec. Tanečník vyzdvihol svoju tanečnicu do vzduchu, a vtedy jej okolití mládenci alebo aj dievky uštedrili na zadnú časf tela niekoľko úderov piestom na pranie šiat alebo poriadnym lopárom na halušky. Vo vzduchu sa tanečnice podržali len krátko. Horšie to dopadlo s hrdopýškami a pávicami. Najhoršie na tom však boli mládenci, ktorých vyzdvihli tanečnice. Tí si veru už na zábave ani poriadne nesadli.
Fašiangové zábavy trvali tri dni. Na poslednej fašiangovej zábave bolo pochovávanie basy. Pred polnocou ešte zahrala cigánska kapela poriadne dlhý čardáš. Keď skončili, vtedy ešte naposledy Štefan, inak nazývaný aj Kráľ pretiahol slákom po strunách basy a nastal slávnostný akt pochovávania. Robili to tak dojemne, že dievkam i mládencom bolo naozaj smutno, že je už popolec a zatancujú si až po Veľkej noci.
Veľká škoda, že dobrovoľný hasičský zbor v Bánovej zanikol. Tým zároveň zanikla i táto krásna fašiangová tradícia v Bánovej.
Pekné zvyky boli i vo veľkonočnom období. Počas veľkonočného týždňa si chlapci vyrábali klepáče. Menším, ktorí to ešte nevedeli, mamky kupovali rapkáče. Na Zelený štvrtok bol vždy v Žiline na rínku (dnes Mariánske námestie) jarmok, kde rapkáče nikdy nechýbali.
Na Zelený štvrtok na poludnie zvonár zaviazal zvony a nezvonilo sa až do poludnia do bielej soboty. Hovorilo sa, že zvony odleteli do Ríma. Vtedy zvonára zastupovali chlapci. Zoradení v dvojstupe chodili po dedine klepajúci a rapkajúci od kríža ku krížu. Počas cesty sa všetci nahlas modlili Anjel Pána. Takto rapkajúci chodili po dedine vždy ráno o siedmej hodine, napoludnie a večer o 19,00 hod. Na Zelený štvrtok večer o ôsmej hodine chodili po krížoch i veriaci občania z Bánovej a modlili sa Krížovú cestu a iné modlitby. Navštívili všetky kríže v obci, na cintoríne, ba i kríž ďaleko v poli na Bachorovom, ktorí bol asi 300 m od obce Brezany. Tento zvyk modlenia sa pri krížoch pretrval dodnes.
Na Veľký piatok v kostole pri Božom hrobe držali čestnú stráž vždy hasiči a skauti. Ak bola vyložená na oltári monštrancia s Prevelebnou sviatosfou, vtedy držali stráž i v noci, až do vzkriesenia Pána Ježiša Krista.
Na Bielu sobotu na poludnie prileteli zvony z Ríma. Chlapci už nerapkali. Keď zvonár na poludnie zazvonil, vtedy všetci mládenci a dievky aj mládež, ba i starší ľudia čo vládali utekali sa umyť do Rajčanky alebo do Bánovského potoka, aby boli zdraví, svieži a pracovití po celý rok. Tým, čo nevládali ísť ku rieke, doniesli čistú vodičku domov.
Na Veľkonočnú nedeľu chlapci i mládenci plietli korbáče a chystali sa na veselú šibačku a oblievačku. NaVeľkonočný pondelok chodili od rána mládenci so spevom, s korbáčmí a plnými vedrami vody po dedine. Z každej chalupy sa ozývalo ženské výskanie, ba niektoré dievky skončili v Rajčanke alebo v Bánovskom potoku. Pekný zvyk sa dodržiaval aj popoludní. Hovorilo sa tomu "gúľanie koláčov". Roľníci išli do poľa a pozerali sa, ako im prezimovali oziminy. Každý na svoju roľu zapichol bahniatko posvätené na Kvetnú nedeľu a zakotúľal po ozimine okrúhly koláč. Potom pokľakol, pomodlil sa a prosil Pána Boha za dobrú úrodu.
Aj Svätodušné sviatky mali svoje čaro. Na tieto sa tešili najmä chlapci. Odpoludnia na Svätodušnú nedeľu si chlapci, ktorí pásli kravičky na skry tom mieste postavili búdy. Boli to veľké kopy dreva a čečiny podobné táborovému ohňu. Tieto museli strážiť i v noci. Dedina bola totiž rozdelená na "horusíe" a "dolusie". Deliacou čiarou bol kríž na husacom rínku (dnes námestie sv. Jána Bosca). Najväčšou hanbou pre chlapcov bolo, keby "dolusania" zapálili búdu "horusanom" alebo naopak. Na Svätodušný pondelok sa konalo tzv. napásanie kráv. Chlapci vtedy vyhnali na pašu kravičky hneď na svitaní. Chlapec, ktorí prispal a prišiel na pole posledný, tak ho po celý rok volali "záprdok". Aj "dolusania" aj "horusania" sa snažili svoju vatru zapáliť čím skôr. Pre tých, ktorých vatra skôr horela to bola veľká sláva. Potom sa rýchlo napásalo. Ak bola na blízku suchá ďatelina, tá kravičkám najviac chutila. Beda však, ak by bol vtedy chlapcov niekto prichytil. Po napasení kráv sa každý ponáhľal domov na tradičné raňajky. Bola to praženica súdenou slaninkou a dobrou domácou klobásou. No najvzácnejšia bola limonáda alebo krachelka. Niektorí chlapci dostali aj šesták alebo aj korunku. Vtedy to bolo pre každého chlapca veľké bohatstvo.
Na svätodušný pondelok sa odpoludnia kedysi v Bánovej váľali aj "máje". Mládenci z hory doniesli krásne vysoké smrečky, ktoré potajomky olúpili a nechali len zelený vrchovec. Ten bohato ozdobili farebnými stužkami. Olúpený smrečok už fungoval ako máj. v noci na 1. mája osadili ich do dvora svojich vyvolených dievčat. Hrdopýškam a pávicam sa máj nikdy neušiel. Na námestí v dedí ne postavili vždy mládenci najvyšší a najkrajší máj. Ten bol pre staré dievky a mládencov. Na vrchovec pripevnili fľašu (prázdnu, aby sa pri váľaní nerozbila). Na máj upevnili nápis -Pre staré dievky a starých mládencov a druhý, že kto sa hore vyškriabe, dostane plnú fľašu pálenky. No nikdy sa to nikomu nepodarilo, lebo máj vyhladili a ešte aj asi 3 metre nad zemou natreli olejom. Pri váľaní májov bolo v dedine vždy veselo. Mládenci vyobliekaní v bielych košeliach, traja niesli vymašľovaný krompáč aj lopatu (s týmito sa nekopalo), ostatní mládenci kráčali za nimi. Odprevádzala ich muzika, ktorá sedela na bričke. Tú ťahali ozdobené kone s bohatými roľníčkami. Pri máji, ktorý išli vykopať, najskôr vytancovali gazdinú a všetky dievky, no najviac každý mládenec vytancoval tú svoju vyvolenú. Keď máj vykopali, uložili ho na miesto, kde im domáci pán ukázal. Potom nasledovalo pohostenie a dostali aj nejakú korunku. Večer samozrejme bola májová veselica. Škoda, že tento pekný zvyk v Bánovej zanikol asi pred 20 rokmi.
Počas dlhých zimných večerov sa drápalo perie. U niektorej dievky zišli sa jej susedky a priateľky a aj ženy na drápanie peria. Aj tu bolo veselo. Spievalo sa a často rozprávali ženy rôzne vymyslené príbehy o smrtkách a pod. Keď skončili večer drápanie peria, dievky sa báli ísť domov a boli veľmi radi, keď ich mládenci odprevadili domov. No aj mládenci vyvádzali huncútstva. Prišli na driapanie peria a vypustili v izbe vrabca, niekedy aj dvoch. Vrabec vyplašený lietal po izbe a všetko perie rozfúkal. Bola to veľká robota vrabca chytiť a potom všetko upratať. No, aj tak boli dievky radi, keď ich mládenci večer domov odprevadili. Drapačky im všetko odpustili. Keď sa skončilo drápanie peria, gazdiná dala drapačkam oldomáš. Navarila čaju, napiekla koláče a ponúkla ich aj kalíškom hriateho alebo inou pálenkou. Keď išli drapačky domov, nahlas spievali. Bolo to akési oznamovanie okolitým susedom, že drapanie peria skončili.
Na Ondreja (30. novembra) sa perie nedrápalo. Vtedy dievky na výdaj súce varili halušky. Varili ich jednotlivo po sebe. Oo každej halušky dali lístok svojich najmilších mládencov. Nechýbal ani lístok stará dievka a smrť. Halušku, ktorá prvá vyplávala na povrch rýchlo zobrala a nedočkavo prečítala meno v haluške. Najhoršie bolo, ak jej vyšiel lístok stará dievka a ešte horšie bolo, ak na lístku bola smrť. Chudinka zosmutnela a dalo to veľa práce jej priateM<ám, aby ju rozveselili. Na Ondreja dievky liali aj olovo. Na starej panvici alebo kastrolku roztopili kúsok olova a vyliali ho do vody, Potom hádali, aký obraz sa z olova vytvoril, či to bol pán alebo husár na koni a pod. Verili, že sa za takého pána vydajú. No najveselšie na Ondreja bolo, keď išli dievky ploty triasť. Večer nebadane prišli ku plotu, pochytali sa ho a začali ho triasť a polohlasne šepkali: "Plote, plote trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, daj mi tejto noci znať, s kým ja budem pred oltárom stáť', No, ani mládenci vtedy nazaháľali. Vysliedili dievky a schovali sa za plot. Keď dievky povedali, s kým ja budem pred oltárom stáť, vyskočili spoza plota a každý mládenec chytil svoju milú a nahlas zakričal: "so mnou". Ako vidieť, na Ondreja bolo v dedine veselo.
Na svätú Barborku (4. decembra) patrónku baníkov dievky, ktoré sa chceli vydávať, ráno odrezali konárik z čerešne a dali ho do vázy s čistou vodou. Starostlivo ho opatrovali. Ak sa do štedrého večera konárik rozkvitol, znamenalo to, že sa do roka vydá, ale ak nerozkvitol, tak si musí ešte rok počkať.
Na sv.Mikuláša sa najviac tešili chlapci. Vždy traja sa obliekli -jeden za Mikuláša, druhý za anjela a tretí za čerta, Zamaskovali sa, aby ich nikto nepoznal, Chodili po domoch, vždy po svojom rajóne. Mikuláš dobre deti pochválil, anjel pohladkal a čert zlé detí aj korbáčom alebo chvostom vytasal. Všade zato dostali šestáčik a takto chodili od chalúpky ku chalúpke.
Na Luciu (13. decembra) chodili po domoch dievčatá. Obliekli sa do bielych šiat a tiež sa zamaskovali. Keď prišli do chalúpky, husacím krídlom ometali prach, pec alebo iné náradie. Aj Luciám sa zato ušiel nejaký groš. Starí ľudia v minulosti verili, že ak im do domu na Luciu príde cudzia osoba, a to žena ako prvá, tak sa im budú po celý rok hrnce tĺcť. Tejto povere verili aj na Nový rok, a preto ženu ako prvú do domu nepustili.
Neobyčajné čaro a zvláštna atmosféra vládla v každom dome pred Vianocami a hlavne na Štedrý deň. Tam, kde mali v domácnosti kravičku alebo i koníka, chlapci museli narezať sečku aspoň na tri dni. To si kamaráti navzájom pomáhali. Museli nachystať dreva, triesky a porobil mnohé domáce práce. Dievčatá pomáhali mamkám piecf koláče, pripraviť vianočné jedlá a poupratovať domácnosť. Všade rozvoniavali koláče a pravá slovenská vianočná kapustnica. Večer gazda i gazdiná najskôr nakŕmili kravičky a koníka. Pred štedrou večerou každej kravičke aj koníkovi do papule dali vianočnú oblátku s cesnakom a medom. Potom sa celá rodina obliekla do sviatočných šiat a čakali návštevu cigáňov, ktorí vždy prišli zaspievať vianočné koledy. (V Bánovej žili vtedy slušný cigáni.) Cigánka Vinca Brandová aj jej deti vedeli veľmi pekne spievať. Dostali peniaz, koláče i pálenku. Rodina čakala už len na zvonenie Anjel Pána. Potom začala vytúžená štedrá večera. Štedrá večera mala presný chod jedál. Najskôr hlava rodiny svätenou vodou pokropila jedlo. Pomodlili sa všetci nahlas spoločne Anjel Pána a štedrá večera sa začala. Matka namočila prst do medu a urobila všetkým deťom krížik na čelo. Nasledovala vianočná oblátka s cesnakom a medom. Potom si každý zobral orech a rozdelil sa s ním so všetkými členmi rodiny. Ak bol orech mrchavý, nedal z neho nikomu, lebo verilo sa povere, že kto si na štedrý večer vyberie zlý orech, ten bude celý rok chorý. Nasledovalo jabíčko. Hlava rodiny vybrala najkrajšie jabíčko, rozrezal ho priečne na toľko častí, koľko ľudí sedelo pri stole. Po jabíčku sa nalialo starším po kališteku pálenky a nasledovala vytúžená vianočná kapustnica. Keďže na štedrý deň bol prísny pôst, po kapustnici sa jedla ryba, sušené slivky, pupáky, koláče a iné dobroty. Po štedrej večeri sa opäť všetci spoločne pomodlili a poďakovali sa za štedrú večeru. Rodina si spoločne zaspievala vianočné koledy, čítalo sa sväté písmo alebo nábožné knihy. V izbe v kúte v každej rodine bol snopček slamy. Na ten si po štedrej večeri všetky deti políhali, čo im pripomínalo narodenie malého Ježiška, ktorý ležal v jasliach na slame. Kosti z ryby sa dávali k ovocným stromom, aby dobře rodili. Pred polnocou rodina, okrem malých detí a chorých, išla na utiereň -polnočnú svätú omšu. Pekný zvyk zaviedli v bánovskom kostole cez polnočnú svätú omšu. Pred koncom sv. omše, keď začal organista hrať krásnu vianočnú pieseň Tichá noc, kostolník pozhasínal všetky svetlá v kostole a svietili len sviečky na oltári. Neopísateľná atmosféra a pravá vianočná idyla v kostole nastala, keď organistu na husliach doprevádzal pán Emil Jaššo. Bola to naozaj pravá vianočná sei anka. Na Božie narodenie sa nesmelo nič robiť. Ani návštevy po domoch sa nekonali.
Na Silvestra, ako posledný deň v roku, sa večera odbavovala tak isto, ako na štedrý večer. Namiesto ryby sa mohlo jesť mäso. Bolo to obyčajne údené mäso a klobása. Na Nový rok sa nikdy nejedávalo mäso z hydiny. Ľ.udia verili povere, že by im z domu odletelo šťastie ako perie. V tento deň si ľudia zo srdca vinšovali jeden druhému šťastie, zdravie a bohatú úrodu.
Na Nový rok a sviatok Troch kráľov sa v dedine každý rok konala koleda. Kňaz s kostolíkom a miništrantmi navštevovali všetky domy v Bánovej. Pred vchodom do domu zaspievali pieseň "Veseľ sa ľudské stvorenie ". Na vchodové dvere napísal kňaz trojkráľovou kriedou nápis -rok konania koledy a začiatočné písmená troch kráľov, napr. 20 G + M + B OO. Keď vkročili do domu, kňaz ho posvätil a všetkým prítomným dal požehnanie. Potom sa všetci spoločne pomodlili. Po tomto obrade všetkým zaželal šťastlivý Nový rok a hlavne lásku a pokoj v celej rodine. Dôstojný pán Augustín Čaprnka, dekan z Lietavy, pravidelne koledu začínal v dome číslo 1 v mlyne u pána Antona Jánošíka. Pokračoval vždy po pravej strane dediny. Na sviatok Troch kráľov pokračoval v kolede z dolného konca dediny po ľavej strane. V každom dome ho ľudia srdečne privítali a boli radi, že ich dom neobišiel. Koleda mala význam nie len v tom, že kňaz dom posvätil, ale i v tom, že farár dokonale poznal obec a svojich farníkov.
Čas pomaly plynul a ľudia sa ani nenazdali a boli tu opäť fašiangy.
Dnes na tieto krásne starodávne zvyky už len spomíname. Ako vidieť, v Bánovej, i keď v minulosti, nebola taká životná úroveň ako je dnes, ale bolo tu vždy veselo po celý rok. Občania boli k sebe priateľskí a vedeli si i v tých najťažších časoch navzájom pomáhať. Škoda, že dnešná mládež už nemá záujem o obnovenie aspoň niektorých zvykov a tradícií, ako je to v mnohých iných dedinách, kde tieto tradície dodržiavajú dodnes.
,